(Príbeh je spracovaný na motívy rozprávky Milana Húževku Slepá šnúrkarka.)
Kedysi dávno žila jedna rómska rodina. Otec, matka a dcéra. Dcéra sa volala Darja. Darja bola veselá mladá dievčina, ktorá sa o nič nestarala. Otec aj matka ju zavše napomínali, aby dbala na to i ono, lebo sa o ňu báli. Jedného dňa sa Darja spýtala, čo by sa jej stalo, keby sa pozrela do blesku. Otec ju varoval. Do blesku nikdy neslobodno pozerať, lebo svetlo blesku je tak mocné, že jeho žiara človeka oslepí. Čo sa nemalo stať, stalo sa! Darja nedbala na príkaz a varovanie otca. Pozrela sa do obrovského blesku… a skutočne oslepla. Stratila zrak. Bolo to veru banovania, ľutovania a horekovania! No pomoci nebolo. Zúfalá bola Darja a zúfalí boli rodičia. Stala sa z nej nešťastná, uslzená, zlostná a srdcom kyslá a uzavretá dievčina. Veselosť mysle a srdca bola preč.
Otec v bezradnosti a zúfalstve prosí o pomoc:
„Kesaj, ty dobrá rómska víla, ty naša víla drahá, povedz mi, povedz, čo máme robiť, ako jej môžeme pomôcť?“
„Urob jej krosienka a nauč ju robiť šnúrky, stuhy, stužky do vlasov. Vaša dcéra sa musí naučiť byť užitočná. Musí sa naučiť pracovať. Práca šľachtí srdce človeka, lebo sám tvorí a zato dostáva protihodnotu, plácu. A pláca ho robí šťastným a zodpovedným voči iným a voči sebe.“
Nuž a otec celý natešený, poslúchol múdru radu, urobil krosienka a veruže naučil Darju pracovať na krosienkach. Z neveselej, zachmúrenej, večne mrzutej slepej dievčiny sa stala šťastná, opäť radostná deva, ktorá tak vedela tkať, že sa všetci z osady, ba i z iných osád, prichádzali sa na ňu pozrieť, lebo chýr išiel o nej do sveta. „Slepá,“ vraveli „a predsa také nádherne sfarbené šnúrky a stužky robí.“ Niektoré dievčatá jej aj závideli, keď im povedala, že ona sa nemusí starať o farby, lebo farby poznajú jej prsty a predovšetkým srdce, z ktorého kúsok votkáva do šnúrok, stužiek. A bola šťastná, veselá a pri práci opäť spievala tak ako predtým, keď tancovala bezstarostne na lúke s kamarátkami. Teraz však pracovala a spievala od radosti, že pracovala. Aj odmenu za to dostávala a tak mohla pomôcť i rodičom.
Jedného dňa prišla do domu jedna žena. Doniesla obrovské klbko a povedala:
„Dopočula som sa o tebe milá Darja. Ba, videla som stužky, ktoré si urobila dievčatám do vlasov, ale aj popruhy, ktoré si utkala pre mužov pracujúcich na poliach. Pekná, ba čo viac, krásna práca. Preto som prišla, aby aj mne si urobila stužku.“
„Dobre, urobím a rada vám urobím.“ Povedala Darja. Ale máte priveľa vlákien na jednu stužku.“
„Viem! Táto stužka bude musieť byť dlhá. Predlhá. Pracuj s vláknom dovtedy, kým sa neminie. O sedem dní si prídem po stužku.“
O sedem dní prišiel mladý šuhaj k Darji a povedal, že ho posiela jeho Pani. Prevzal stužku a povedal Darji, že po odmenu si musí prísť sama.
„Ale ja nevidím, som slepá,“ odvetila Darja.
„Kto také krásne veci robí, slepý nie je.“ Odvetil šuhaj. „Ale, keď si sama na to ešte neprišla, tu máš koniec šnúrky. Keď hodina odbije dvanásť, začni namotávať šnúrku a tá ťa bezpečne dovedie k mojej Pani!“
A Darja tak aj spravila. Šnúrka, ktorú sama utkala a navíjala, ju bezpečne doviedla do nádherného paláca, v ktorom na tróne sedela dobrá rómska víla Kesaj.
„Vitaj, Darja. Tak si tu. Už som ťa čakala. Ja som víla Kesaj. Mám veľa pokladov. Môžeš si vybrať hocičo. Zlato, šperky, nádherné kone, koče. Čo len chceš.“
„Nepotrebujem zlato, ani šperky, ani kone alebo koče. Ja cítim, ako je dobré robiť ľudí šťastnými a z toho mám najväčšiu radosť. Ani zlato, diamanty, kone, koče túto radosť môjmu srdcu nemôžu dať. Ak vieš, pomôž mi získať zrak, aby som ešte viac dobra mohla konať pre všetkých, ktorí žijú okolo mňa.“
„Úlohu si dokonale zvládla. Z bezstarostného, o nič sa nezaujímajúceho dievčaťa si sa stala krásnou, múdrou a šľachetnou ženou, ktorá cíti a vidí srdcom. Preto, lebo si sa naučila pracovať, stala si sa zodpovednou a statočnou ženou, ktorá si zaslúži, aby sa jej zrak vrátil. Nech sa stane tvoja vôľa. Odteraz opäť budeš vidieť aj očami, nielen srdcom. Choď teda, moja drahá Darja a konaj ešte viac dobra všade tam, kde je núdza a kde ľudia potrebujú pomoc.“
A Darja, teraz už vidiaca, odchádza z paláca. A skutočne konala a pomáhala všade, kde bolo biedy a núdze, lebo srdce mala plné lásky a ochoty dávať.
Kori katvaľi
Romale, čhavale, mi aja paramisi pal e vila Kesaj bachtales lačharel tumaro jilo u lakero lačhipen džal tumenca sa dživipen.
Varekana čirla dživelas jekh romaňi fameľija. O dad, e daj the lengeri čhaj. E čhaj pes vičinelas Darja. E Darja has asanďi terňi čhaj, joj peske pal ňisoste na phagerelas o šero. O dad the e daj lake sakovar phenenas pe goďi, kaj te dikhel pal ada the pal oda, vašoda kaj jon pal late but daranas. Jekhvar e Darja phučelas, so pes šaj lake ačhel, te dikhelas andro perumos. O dad pe late hazdľas o hangos. Andro perumos na kampel ňikana te dikhel, bo perumoskere jaga hine ajse zorale, kaj lengero udud le manušes korarel. So pes na has te ačhol, ačhľas pes! E Darja na šunďas dadeskere lava. Dikhľas andro perumos… u koraľiľas. Našaďas o jakha. Has oda bare viki, lamentišagos, roviben. Ča žutipen ňisavo. Zorales dukhade jileskeri has e Darja, bare dukhade jileskere has lakere dada. Ačhľas pes latar bibachtaľi čhaj, rovľarďi, rušťi, šutle jileskeri the andre peste phandľi. Lakere pherasa šerestar the jilestar našľile.
O dad na džanel peske te del goďi u phage jileha mangel:
„Kesaj, tu lačhi romaňi vila, tu amari somnakuňi vila, phen mange, phen, so hin amen te kerel, sar lake te žutinel?“
„Ker lake katvalo u sikhav la te kerel thava, dorora, pantľika ando bala… Tumari čhaj musaj te sikhľol sar te dživel u so te kerel peske the avrenge pe chasna. Musaj pes te sikhavel te kerel buťi. E buťi anel le manušes ke lačhi voďi, vašoda, bo kerel u vašoda chudel love, angle molipen. U o love lestar keren lošade manušes, ajses so lačhe jileha dikhel na ča pal peste ča the pal avrende.“
Ta o dad but lošado šunďas lakere goďaver lava, kerďas lake katvalo u čačes sikhaďas la Darja te kerel leha buťi. Biasandiňakera, bangejakhengera, sakovar napeskera kora čhajatar ačhiľas bachtaľi, pale lošaďi čhaj, so avka džanelas te katvaľinel, kaj sako koloňijatar, bizo the avre koloňijendar phirenas pal late te dikhel, bo o hiros pal late džalas ando sumnal. „Kori,“ vakerenas „u mek the avka igen šukares farbinel o thava the o pantľika.“
Varesave čhaja the izdravenas pe late, sar lenge phenďas, kaj joj peske na phagerel o šero le farbenca, bo o fabi prindžaren lakere angušta u angutnes lakero jilo, savestar kotororo katvaľiľinel ando dorora, pantľika. U has lošaďi, bachtaľi u paš e buťi pale giľavelas avka sar angomis, kana loke šereha khelelas po ritos amalinenca. Akana ča kerelas buťi u giľavelas lošatar, kaj čačes kerel buťi. Mek the lovore chudelas u vašoda šaj žutinelas the le dadenge.
Jekhe ďiveseha avľas ando kher jekh romňi. Anďas but bare bonďarde dora u phenďas:
„Šunďom pal tute, somnakuňi Darja. U mek the dikhľom pantľika, so kerďal le čhajenge ando bala u the o zorale šele, so katvaľinďal le muršenge pe maľa. Šukar, so phenav, but šukar buťi. Vašoda avľom, kaj the mange te keres ajsi pantľik.“
„Kerava jileha tumenge,“ phenďas e Darja. „Ča anďan igen but dora pe jekh pantľik.“
„Džanav, ča e pantľik musaj te avel džinďarďi. But ďžinďarďi. Ker savore dorendar. Efta ďivesenca avava mange vaš e pantľik.
Efta ďivesenca avľas ke Darja jekh terno čhavo u phenďas, kaj les bičhaďas leskeri raňi. Iľas e pantľik u phenďas la Darjake, kaj vaš o love musaj peske te avel korkori.
„Ča me na dikhav, som kori,“ phenďas pale e Darja.
„Ko ajsi šukar buťi kerel, nane koro,“ phenďas pale o čhavo. „Ča te korkori mek pr´oda n´ avľal, mukhav tuke adaj o agor pantľikatar. Kana e ori marela dešudujto, chude andre te bonďarel e pantľik u avka bi e dar aveha ke miri raňi.“
U e Darja avka kerďas. E pantľik la anďas ando but šukar palacos, po tronos bešelas e lačhi romaňi vila Kesaj.
„Av andre, Darja. Ta sal adaj. Imar tut užarav. Me som e vila Kesaj. Hin man but barvaľipen. Šaj tuke les so kames. Somnakaj, brilijanti, šukar graja, verdana. So ča kames.“
„Na kampel mange somnakaj, brilijanti, graja vaj verdana. Sikhľiľom, saroda šukares te keres manušen bachtalen u alestar som nekbuter lošaďi. Ňisavo barvaľipen našťi thovel ando miro jilo ajsi loš. Te šaj, de pale mange mire jakha, kaj mek buter lačhipen te kerav savorenge, so dživen paš mande.
„Tiri buťi kerďal. Salas lokešereskeri, na marehas tuke o šero ňisoha u akana tutar šukar, goďaver the jileskeri čhaj, so šunel u dikhel jileha. Vašoda, kaj sikhľiľal te kerel buťi, ačhiľal bajašňi the tromaďi čhaj. Pe tiri paťiv, kampel tuke te visarel pale tire jakha. Mi ačhel pes avka, sar kames. Akana pale dikheha the jakhenca, na ča jileha. Akor dža, miri somnakuňi Darja u ker mek buter lačhipen sa odoj, kaj bari bida u kaj le manušenge kampel tiro žutipen.“
U e Darja, akana imar peskere jakhenca, džal palacostar. U čačes, kerelas loš u žutinelas sathanende, kaj has bida the bokh, bo lakero jilo has pherďardo kamibnaha the lačhipnaha.
(Príbeh je spracovaný na motívy rozprávky Milana Húževku Slepá šnúrkarka.)