Realizované s finančnou podporou Fondu na podporu kultúry národnostných menšín.
Ukážka zo zbierky PRÍBEHY ZO ŽIVOTA z rukopisu Dživipnaskere vakeribena autorky Ivety Kokyovej
z rómskeho jazyka do slovenského jazyka preložila Martina Horňáková.
Boj o snežienky
Sneh sa roztopil, prichádzala jar a s ňou aj moja túžba po objavovaní nových miest. Spolu s bratom Romanom a sesternicou Linou sme sa vydávali na prieskumné výpravy, ktoré sa najprv odohrávali v našej záhrade. Keď sme už mali všetky miesta v záhrade dokonale zmapované, rozhodli sme sa vydať ďalej.
Pri našom dome boli garáže a hneď za nimi si stavala dom rodina Zakopalových. Ich záhradu od tej našej neoddeľoval žiaden plot. Bola dosť zanedbaná, plná krovia a buriny. Radi sme tam chodili, predierali sme sa tou húštinou a hrali sa na prieskumníkov.
V tej rodine boli dvaja synovia – Michal a Láďa. Chlapci sa dozvedeli o našich „prieskumoch“ a začali nás sledovať.
Na jednej z našich výprav sme u susedov objavili snežienky a bleduľky. Prekvapilo nás, že v zanedbanej záhrade rastú také krásne kvietky. Bola to láska na prvý pohľad. Okamžite sme vedeli, že musia byť naše!
Schyľovalo sa k večeru, potajomky sme sa vybrali po kvietky. Starostlivo sme ich vykopávali aj s korienkami a presádzali k nám na záhradu. Nezabudli sme ich ani poliať. Starali sme sa o nich, akoby to boli malé deti. Ráno sme vstávali plní radosti s vedomím, že sa máme o koho starať. Po obede sme ich chceli opäť poliať, ale ostali sme ako obarení. Nebolo čo polievať – kvietky zmizli.
Opäť sme sa vydali na prieskum k susedom. Padla nám sánka, keď sme zbadali „naše“ kvietky zasadené u nich v záhrade. Na nič sme nečakali a znovu ich presadili k nám. Vedeli sme, že v tom majú prsty chlapci od susedov. Určite nás včera pri tom presádzaní sledovali.
Nasledujúce ráno sme šli skontrolovať, či sú kvietky na mieste. Neverili sme vlastným očiam – bleduľky aj snežienky opäť zmizli. Toto sa opakovalo tri dni, až kvietky nevydržali to neustále presádzanie a vyschli. Nakoniec z nich nemal nikto nič. Boli sme sklamaní.
Čím som staršia, tým viac ma pohľad na snežienky a bleduľky prenáša do detstva. Cítim ako ma napĺňa túžba vlastniť ich, polievať, starať sa o ne vo vlastnej záhrade a tešiť sa z toho ako rastú.
Strom
Za naším domom bol strom, rástli na ňom také malé čerešne. Ten strom bol veľmi vysoký. Nikto sa naň neodvažoval vyliezť, ani moji bratia, iba ja jediná. Z toho som mala radosť. Keď ma niekto zlostil alebo bil, tak som vyliezla na strom až úplne hore a sedela som si tam. Rozmýšľala som o všetkom možnom a spievala si pesničky, ktoré som si sama vymyslela. Zhora som všade dovidela. Dívala som sa na domy, stromy, lesy – na všetko. Bola to úľava, že tam môžem byť sama. Také miesta sa mi páčili, kde nikto iný nemohol, kde mi všetci dali pokoj.
Inokedy som zas vzala rebrík, oprela ho o strechu a vyliezla až úplne hore. Súrodenci sa báli, že spadnem. Po nejakom čase tam ale začali liezť aj bratia. Hanbili sa, pretože chlapci by sa nemali báť vyliezť na strechu. Rodičia o tom nevedeli, keby to zistili, bol by z toho veľký malér.
Darček pre bračeka
Veľmi sa teším na narodeniny môjho bračeka. Bude mať päť rokov. Chcem ho potešiť nejakým darčekom. Je to malý nezbedník, mám ho nesmierne rada. V hlave mi však stále víri myšlienka: „Kde len na to vezmem? Veď nemám žiadne peniaze!“ Premýšľam nad tým snáď celý deň – kde by som ich mohla zohnať? Tak veľmi som túžila obdarovať ho, až som sa nakoniec rozhodla, že budem kradnúť.
Otec prišiel domov opitý, čakám, kým zaspí. Vďakabohu, konečne zaspal! Viem to podľa chrápania, ktoré je počuť až do našej izbičky, hoci je dosť vzdialená. Je to moja prvá krádež ale prikrádam sa do spálne rodičov ako profesionálny zlodej. Viem, že si otec dáva nohavice vedľa postele na zem, a že v nich má peniaze. So zatajeným dychom a búšiacim srdcom prosím Boha, aby ma nikto nepristihol. Som odhodlaná kradnúť. Túžba obdarovať bračeka mi dodáva odvahu. Blížim sa k posteli, zohýnam sa k nohaviciam a siaham do vrecka. Cítim drobné mince, nechcem s nimi cinkať, aby som nezobudila mamu. Z vrecka víťazoslávne vyťahujem papierovú stokorunu. Po špičkách sa vytrácam zo spálne, peniaze pevne zvierajúc v ruke.
Nemohla som sa dočkať rána. Konečne je ôsmeho februára, bračekove narodeniny! Veľmi sa teším, že mu dám darček. Vybrala som sa do obchodu, kde som často chodila s babičkou. Mali tam vždy zľavy, takže sa tam dobre nakupovalo. Padol mi do oka svetlomodrý kabátik – akoby šitý presne na mieru pre môjho bračeka. Pozerám na cenu. Stojí osemdesiat korún. Super, ešte mi zostane na obľúbené sušienky „esíčka“.
Celá šťastná prichádzam domov s darčekmi. Na dvore v snehu pobehuje braček.
Podišla som k nemu, chytila ho za malú ručičku a potriasla mu ňou: „Všetko najlepšie k narodeninám!“
Vonku som mu obliekla kabátik, bol mu akurát. Dobre som kúpila. Keď som vytiahla sušienky, videla som, ako sa mu rozžiarili očičká. Hneď sa do nich pustil.
Spoločne sme vošli do domu. Držala som jeho bundu, ktorú som mu práve vyzliekla.
Mama si nás všimla: „Zase si vyzliekol bundu?“
Braček medzitým v novom kabátiku vletel do kuchyne.
„Čo to máš na sebe?“ spýtala sa ho mama.
„To som mu kúpila ja,“ povedala som s hrdosťou.
„Aha, no to je pekné,“ pousmiala sa zvláštne mama.
Keď sa vrátil otec z práce, začal pátrať po tom, kto mu ukradol peniaze z vrecka.
Vravela som si: „On na to prišiel! Do frasa, z toho bude zle!“
Okamžite som sa vytratila do detskej izby.
Otec po krátkej debate s mamou v kuchyni prišiel za mnou a pýta sa: „Nevieš náhodou, kto mi ukradol stovku?“
Tušila som, že mu mama povedala o darčeku. Najprv som zapierala, ale po pár ranách som to nevydržala a priznala sa.
„Ja ti dám kradnúť! V našej rodine sa nikdy nekradlo. Teraz pôjdeš a všetko to vrátiš! Rozumela si?“
Jeho slová ma boleli viac ako tie rany, čo som dostala.
Po zasneženej ceste som sa vydala s kabátikom naspäť do obchodu. Sušienky už boli zjedené, tie som vrátiť nemohla. Poprosila som predavačku, aby mi vrátila peniaze. Vyrozprávala som jej celý narodeninový príbeh. S chápavým výrazom mi vrátila osemdesiat korún. Uľavilo sa mi. Z predstavy, že by mi ich nechcela vrátiť, mi bolo nevoľno. Vedela som, čo by ma doma čakalo.
Cestou domov, cítiac zaschnuté slzy na tvári, mi to prišlo všetko veľmi ľúto. Otec ma čakal pri dverách. Dala som mu peniaze. Pri odchode do izby ma ešte stihol kopnúť do zadku.
„Nabudúce, nech sa to neopakuje!“ zvolal.
Chcela som, aby si braček ten deň naozaj užil, a tak som ho vzala von na sánkovačku. Boli sme spolu až do večera - hrali sme sa, braček sa smial, mal dobrú náladu. Mala som z toho dobrý pocit. A to bol nakoniec ten najkrajší darček pre mňa.